Vnímate tie minimálne rozdiely medzi básnikmi a textármi? Viacerí z nás sa venujeme obom oblastiam zároveň. Najslávnejší básnik – textár bol na Slovensku zrejme Jožo Urban. Ohľadom jeho tvorby ešte mám čo dobiehať (dočítavať).
Na počiatku bolo slovo…a akustická gitara.
Verní čitatelia si už snáď všimli, že sa im formou blogového článku snažím prihovárať dennodenne, podľa možností hneď zrána. Rutina je zvláštnosť, ktorú preferujem, lebo robí každodenný život krajším a znesiteľnejším. Hlavne v časoch, kedy sa sprísňujúce opatrenia priostrujú na dennej báze, je fajn mať pevný bod, niečo čo ostáva. No dnes ráno mali prednosť neodkladné záležitosti.
Teda zhudobnené básne! Krásna to kategória! Milujem piesne, ktoré okrem rytmu a refrénu majú aj svoju výpovednú hodnotu. Tie piesne sú svojsky vzácne. Povedzme ako aj najväčší hit textára Joža Urbana, pesnička skupiny Elán: Voda, čo ma drží nad vodou. Sama som začínala písať rýmy ako textárka punkovej kapely. Chalani si odo mňa objednali dokopy 12 textov, kým sa ma vzdali a pomenovali sa (akosi príznačne) Zrada.
Po prvotných pokušeniach na poli poézie nastala u mňa viacročná odmlka, sťahovanie….až prišli nejaké nečakané spamy. Básne, kde by ich človek ani nemal očakávať. A nejakému bezmennému básnikovi sa podarilo vytiahnuť ma z ulity vlastného mlčania.
Byť múzou bola záležitosť dovtedy nevídaná. A pieseň v podaní Romana Buhoveckého (písaná o mne a spievaná pre mňa) prišla ako blesk.
Básnik bez mena sa pre zmenu stiahol, ale…poslúžil ako dvere. A ja, ako Alica v krajine zázrakov, som zo dňa na deň poznávala bohatý a pestrofarebný svet literatúry, poézie a aj zhudobnenia básní.
Roman sa pokúšal zhudobniť aj niečo z mojej tvorby. V tejto kategórii bola jednoznačným víťazom moja báseň: Sme ľudia. Romanovi sadla, fajne ju zaspieval a rada by som ju znovu počula prakticky hocikedy a hocikde.
A obdobne ako mne a bezmennému, Roman zhudobnil básne viacerých básnikov.
Na svojom debutovom CD Svitanie sa okrem jeho textov ocitli texty siedmych ďalších autorov, z toho troch žien. Album vyšlo v roku 2018 a krstilo sa v Banskobystrickom klube HaD. V rámci duchu svitania sa krstilo svetlom- vlastne lúčom svetla. A bola to jednoznačne literárna udalosť za účasti autorov zhudobnených textov. Gabrielu Grznárovú som spoznala už pred krstom, ale v tom klube som si to už jednoznačne zrovnala: v mojich očiach ide o poetku, ktorá je výnimočná. A že nakoľko, o tom vás snáď presvedčím v niektorých z nasledujúcich článkov.
Aby sme však ostali pre Romanovi a zhudobňovaní básní. Ono je to úžasná príležitosť, ako priniesť svoje texty mimo papier a snáď aj mimo fb. Proste priblížiť svoje myšlienky a ideály viac ku každodennému človeku. S Romanom sme museli riešiť viacero prekážok: ja ženská autorka, on muž – hudobník, spevák, ja melancholička, on so snahou prinášať optimistické, veselé piesne. No ak by sa našiel hudobník, čo zhudobní naše básne a speváčka, snáď aj spevák, ktorý ich dokáže precítiť a kvalitne zaspievať, bol by to obrovský prínos a dar.
Celá debata | RSS tejto debaty