Táto korona-doba ma už vážne unavuje! Mrznúť po uliciach, vysedávať na terasách, lebo dnuka sa nesmie…..Literárne stretnutia sa opatrne rozbiehajú, avšak ostávam skeptická. V natoľko hektickej dobe, akou je táto, sa plánovanie spoločenských podujatí rovná žonglérstvu na vysokom lane.
Ostáva budovať zo spomienok. Teraz je čas sa nanovo vracať aj k už takmer zabudnutým happeningom. A vnímať, ako slová a skutky nadobúdajú stále nové kontúry.
Zuzka Kuglerová spáchala na mne záslužný čin, keď ma síce jemne, ale rozhodne dotlačila na seminár do Banskej Bystrice, kde sa mi pravdu povediac, ani moc nechcelo. Bola som na tom zdravotne dosť zle a bála som sa, že tú cestu jednak nezvládnem a jednak nebudem schopná sa na prednáškach plne sústrediť.
Akýmsi zázrakom mi však z toho podujatia utkvelo v hlave aj po mesiacoch celkom mnoho.
Prozaik realistického žánru Peter Juščák sa vzácne zhodol s autorkou kníh pre deti, Toničkou Revajovou. Obaja sú zástancami poctivého písania.
Zrýchlená doba podkopáva rešpekt pisateľskej praxe. Ľudia si začali namýšľať, že k písaniu prakticky ani nič netreba. Ledajak základy slovenského jazyka.
A tak vznikajú príbehy písané z rýchlika a stavané na vode, samovydaje, čo neprešli žiadnou cenzúrou, ani korekciou.
Tragédiou našej doby je, že im všetky tieto chabé literárne pokusy proste žereme. Ako decku, čo ledva začína koktať, no s veľkou úľubou sa v ňom rodičia vidia: Aha, už rozpráva!
No proste Juščák, zástanca tradičného prístupu. Ako si pisateľ musí prežiť, cestovať, pátrať. Spájať drobné úlomky faktov do mozaiky veľkého románu. Nepísať zbrklo, vyčkať si, kým sa pomaly vyrysuje celá epická línia.
Spisovateľ Juščák dedikuje Miroslavovi Kapustovi.
Na okraj však treba poznamenať, že turbulencia dnešnej scény a finančná náročnosť samotnej existencie, nehovoriac o nákladoch na cestovanie, nútia mnohých autorov písať práveže z rýchlika, chŕliac každý rok novú knihu, samozrejme otáznej kvality a vzďaľujúcu sa historickej vernosti.
Lebo proste nevydalo. Aj ja som dlhé roky žila v podmienkach, kedy aj cesta do Bratislavy znamenala vyslovený luxus. O ceste do Prahy, či ešte ďalej, bolo boľavé aj snívať.
No zrazu mám! Veľký cestovateľský sen: Bajkalsko-Amurská magistrála, cesta do Mongolska- pravlasti Maďarov. Lebo Európa je už nudne konzumná a uniformná, akosi zabúda na vlastné korene aj históriu. Maďarskí etnografi sa musia vracať do Mongolska, aby videli prvky starej pôvodnej kultúry, ktoré naši ľudia v srdci Európy už zabudli a navždy stratili.
A Toňa Revajová šokovala vyjadrením:
-Ja musím vedieť, čo má ten prváčik po vreckách.
Poctivosť, akú by sme u detskej literatúry snáď ani nečakali. Hodnovernosť v príbehu trpezlivo poskladanom ako domček z kariet.
Ináč, písanie je hlavne o trpezlivosti. Očakávať, že v dvadsiatke-tridsiatke dobijem svet a v štyridsiatke už len žnem výsledky svojej práce, je síce impozantné, ale na míle vzdialené od možností, aké nám knižný trh na našom malom Slovensku ponúka.
Mňa život naučil trpezlivosti. Písanie mi nikam neujde. Nepotrebujem vrážať tisíce eur do papiera jedine za to, aby moje meno svietilo niekde na pultoch kníhkupectiev, či až tam, v rukách čitateľov.
Čo má prísť, raz aj tak príde.
Som vďačná tej hŕstke fanúšikov, ktorí mi veria. A veria, že raz bude zo mňa spisovateľka.
Oveľa viac však zrejme bude skeptikov.
-Ona klame! Ojebáva! –počúvam celkom často.
Preto aj rada fotím. Fotky neklamú. Vlastne môžu! Ale fotomontáž je niečo, čomu sa už naozaj nevenujem.
Aktuálne ma desia ďalšie tri vlny testovania, ktoré Matovič plánuje stihnúť do konca tohto roka.
Vtipné je, že výsledky týchto našich rýchlotestov v Maďarsku ani neakceptujú s poukázaním na púhu 60%-nú spoľahlivosť.
Teda namiesto príjemných sviatkov si už budeme želať len príjemné testovanie? No veď uvidíme.
Foto: autor
Celá debata | RSS tejto debaty