Knižná mapa

Prišla som do pandemickej Bratislavy počas núdzového stavu. Navykla som si na prázdne aj poloprázdne autobusy, prázdne, či žiadne terasy a zrazu to tu všetko žije a hemží sa ľuďmi na každom kroku.

Možno to bude znieť sebecky, no mne k srdcu prirástla tá prázdna Bratislava. Takto počas uvoľnenia, zastávka plná ľudí, rozostupy ani dva ani jeden meter….proste si na tie masy ľudí ešte len potrebujem zvyknúť.

Zelené mesto plné bicyklov a kolobežiek.

Po mesiacoch strávených v tejto metropole si znovu pripadám ako turistka, čo ešte mnoho zákutí a pamätihodností potrebuje zahliadnuť a prebádať. Kochám sa pohľadom z električky, akoby som tu bola po prvý krát.

Som dieťa komunizmu. A nepotrebujem nič prikrášľovať, ani maľovať na čierno. Počas môjho detstva sme mali plne funkčný a rozľahlý rodinný dom, plnú chladničku aj špajzu. Bez akýchkoľvek prekážok, či problémov som ukončila strednú aj vysokú školu.

Teraz sa akosi programovo tlačí na vyobrazovaní komunizmu, ako obdobia temna s prázdnymi obchodmi a neslobodnými ľuďmi.

A na druhej strane sa až programovo ospevuje SLOBODA  A DEMOKRACIA, aj keď v praxi sa jedná len o prázdne slová hrubo zakrývajúce realitu.

V tej našej úžasnej „slobode a demokracii“ sa pozatvárali fabriky, vytunelovali firmy, vyrástla armáda nezamestnaných, bezdomovcov a žobrákov. S obchodom s drogami sa roztrhlo vrece a už ani v najzastrčenejšej dedine nie je problém si zohnať mäkkú, či aj tvrdú drogu. Stačí len poznať tých „správnych ľudí“…..otázne je, či sa ešte dajú nazývať ľuďmi….

Nezabudnime tiež na novodobé otroctvo, či obchod s bielym mäsom.

Proste výdobytok, pre aký sa oplatilo zaplatiť snáď aj životmi….

Môžeme sa Slobodne obesiť na prvom strome a masa nízko, či nijako nevzdelaných ľudí nám do parlamentu Demokraticky navolí tých najväčších psychopatov a fašistov.

Na Miletičke som akosi prirodzene nakúpila kosák a kladivo. Predavač bol taký rád, ži pri ňom stojím, až ten kosák roztvoril a šľahal ním v povetrí. Chválil cenu aj kvalitu toho kosáka.

Piros, fehér, zöld,…..

Tak mi už pribaľte aj to kladivo!- znela moja spontánna odpoveď.

No nebudú to len rekvizity. Ono práca šľachtí človeka. Aj keď v našom divokom kapitalizme už ani na prácu nemá človek právo! Hlavne ak žije  „na východ od raja“, v tomto prípade od Bratislavy.

Fotografie: autorka