Už som tu spomínala, že mi bola na preklad ponúknutá detská knižka Ahoj, ja som Bak. O čo väčšia je však tá pocta, ak tú knihu vyhlásia za knihu roka! Načatú som ju už mala, dočítať tých pár zvyšných strán, to už išlo akýmsi samospádom.
Autorku Martu Harajdovú aj prekladateľa do nemeckej jazykovej verzie Stefana Zieglera som stretla na Smolenickom zámku. Pani Marta rozdávala knižné odmeny pre ocenneých autorov. Stefan Ziegler sa v kategórii prózy umiestnil zarovno so mnou na druhom mieste.
Autorkine prekvapenie, že práve jej kniha dostala čestný titul Kniha roka, bolo pravé, nefalšované.
Pani Marta nosí so sebou fotografiu psíka, ktorý bol námetom pre jej detskú knižku.
Mňa vyslovene šokovalo, že napísala detskú knižku o psovi, čo už nie je. Že navštevuje detské domovy a knižnice s fotografiou psíka, čo už nie je a každému to pripadá normálne. Vraj si deti majú zvyknúť, že tie zvieratká tu s nami nebudú večne.
No neviem, možno zase len idem proti názoru väčšiny, ale mne by to nekonečné spomínanie psíka, ktorý už nie je, jednoducho vadilo. Nedokázala by som o tom napísať knihu, ani o tom besedovať s 10-ročnými deťmi. Celý rukopis by sa mi rozmočil v slzách a ku tým deťom by ma v tých depkách ani nepustili.
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-
Ak si však odmyslíme ten temný dotyk smrti, ostane nám akési nevinné dielko o psíkovi a mačičke, o ujovi a tetuške, dedkovi a babičke.
Bežný život na vidieckom dome, kde sa kosí, chovajú zajace, mladí chodia do práce a babka pečie koláče.
Najväčším zvratom, ktorý zrejme porotcov aj zaujal, je, že rozprávačom príbehu je samotné malé šteniatko.
Od narodenia až po udomácnenie sa v novom domove nám svoje zážitky predstavuje samotné psíča.
Miestami mi udreli do očí dialógy:
„Tam je uvarená polievka z kuracieho trupu s mrkvou, aby mal aj vitamíny. Daj mu aj tie kostičky, s jeho zúbkami to nebude žiaden problém.” odpovedal ujo Michal tete.- (Ktorej meno sa akosi nedozvedáme. Žeby teta Marta?)- možno dobre mienená rada na stravovanie malého psíka, ale je to ešte vlastne rozprávka?
A tá myšlienka Baka: ujo mi zapol vôdzku, aby som nevbehol pod auto –nepreceňujeme toho psa? Keby vedel, že sa nemá behať pod auto, nepotreboval by vôdzku. Ale keďže ho musíme obmedzovať vôdzkou, zrejme netuší, že by ho tie autá mohli zraziť.
Celá detská knižka ostáva na poli realizmu a ukazuje nám život psíka, akého vlastne môže mať každé jedno dieťa. Ak mu to rodičia a podmienky bývania dovolia.
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
Tak nejako nechápem, prečo práve realizmus a spomienka na už nežijúceho psa by mali byť tým, čo by sme mali našim detičkám ponúkať. Kde ostáva všetka tá nekonečná fantázia? Kúzla a čary, víly a elfovia? Viera v zázraky, z ktorých sme už na staré kolená vyrástli. Ale svoje deti by sme od nich určite nemali ušetriť.
fotografie: autorka
Celá debata | RSS tejto debaty