Knižná mapa

Právo na prácu?

-Máš týždeň, aby si začala podávať 100%-né výkony. Ináč sa budeme musieť rozlúčiť!

Právo na bývanie?

-Nezaplatíš nájomné, tak choď kľudne aj pod most!

Právo na zdravotnú starostlivosť?

-Bejvávalo!

No neviem, neviem. Ako študentka Žilinskej Univerzity som mala hrozne rada sladké. Peňazí večne málo, tak som jedinú kocku čokolády nechávala rozpúšťať v ústach – pomaly a s pôžitkom, až som mala celú pusu čokoládovú.

Iné baby žrali celé tably na jedno posedenie. Ja som však musela na brigády, aj keď som potrebovala nové topánky a na rozhadzovanie mi akosi nikdy nezvyšovalo.

Ale mali sme úžasnú školskú zubárku. Tej nijako neprekážalo, že som prišla z neznámej dedinky, čo ani nie je na mape. Venovala mi toľko času a starostlivosti, koľko bolo potrebné. Za zuby som pritom nemusela chodiť na brigády, ani si vybavovať pôžičky.

Tu a teraz v Bratislave je človeku fajn, až do momentu, kým nepotrebuje zdravotnú starostlivosť.

Zubárka v Tornali sa nám dala na dlhodobú PN a starostlivosť o naše zuby proste absentovala.

Pohotovosť v Bratislave ohľadne zubov našťastie fungovala. Po cca polhodinke mi aj ulomený zub zbrúsila a provizórne zaplombovala za prijateľných 20€.

Ale čo bolo ďalej, to je už len fraška.

Mladá a ambiciózna zubárka má sesterskú izbu plnú diplomov, akoby celé štúdium trávila na stážach.

Ako bolestivý prípad ma vezme Už o týždeň!?

No po jej administratíve nasleduje prehliadka a verdikt nad nešťastným zlomeným zubom:

Ten zub je mŕtvy! Buď budeme liečiť korienky a vymodelujeme ho odznova. Bude to trvať štyri sedenia a stáť 500€!!! Alebo si ho dáte vytrhnúť za päťdesiatku.

Ak by ma každý môj zúbok mal výjsť na bohapustých 500€ tak nežerem a nebývam!

Rozhodnem teda za trh. Avšak panička s 10 diplomami trhanie proste Nerobí! Dostávam teda papierik s kontaktmi na dvoch ďalších zubárov v susednej mestskej časti, ktorí sú ochotní a schopní aj extrakcie.

Mŕtvolka medzitým prestáva robiť potiaže a ja prestávam mať záujem pátrať po Bratislavských zubároch.

Firemní lekári fungujú na obdobnom princípe. Všetko vyzerá krásne a báječne, schopný  práce je vlastne každý.

Koktavú ženu prijímajú na prácu s hlasovým analyzátorom.

To, že namiesto Charlie hovorí čača a stroj jej nijako nerozumie, sprvoti nikomu nevadí.

Ženu po operácii ruky prijímajú na zdvíhanie 20-kilových bremien. To, že to jej ruka nijako nezvláda a dotyčná plače v práci ako škôlkárka, tiež nikomu žily netrhá.

Ak by nešťastného zamestnanca napadlo kontaktovať firemného lekára aj mimo prijímacieho procesu, je proste bez šance.

Nech si len dotyčný chorý a nevládny cestuje – stovky či tisíce kilometrov do svojho domova, v Bratislave na neho niet času ani záujmu.

Aktuálne prechádzam prechladnutím.

Ak by som šla do roboty, tak jednak ten 100%-ný výkon nedám a jednak mám šancu nakaziť desiatky kolegov.

Bratislavskí všeobecní lekári sú však bomboví.

Jedna, hneď tá prvá, šokuje vyjadrením, že ona berie len Dve ulice s Trvalým pobytom! Posiela ma za ďalšou, ktorá sa na danej poliklinike ani nenachádza. Oproti dvojuličkovej  dverám sú proste len dvere so strhnutými menovkami a bez jediného čakajúceho.

V susednej mestskej časti síce už nemajú 2 ale minimálne 12 ulíc, avšak tiež len tie príslušné. Nikto cudzí nemá šancu. Netuším, čo by robili, ak by im nepríslušný pacient skolaboval priamo pred dverami.

V každom prípade, nikoho nezaujíma, čo mi je! Všetci sa sťažujú, že majú plno (s 1-5 čakajúcimi na chodbe???) a nech si idem urobiť aspoň prechodný pobyt.

Niekde v tom zhone zisťujem, že nemám ani preukaz poistenca.

Medzi dokladmi nie je!

Medzi nákupnými kartičkami do tucta obchodov nie je.

Doma – vlastne v podnájme- pokračuje pátranie v rovnakom duchu:

V jedenástich mojich kabelkách nie je!

V piatich mojich peňaženkách nie je!!!

Ďalšia možnosť je ísť na pohotovosť na Kramáre, /bez kartičky by ma vyrazili aj stade?/ sedieť tam nejakých 5 hodín, kým personál vybaví celú nemocnicu a potom sa zrejme dozvedieť, že pohotovosť Pn-ky nedáva.

Teda nevidím žiadnu schodnú cestu.

Cestovať so sťaženým dýchaním 350 km mi príde od veci.

Obvoďák zo zapadákova mi poštou ani elektronicky žiadnu PN nedá.

Naša Demo-kára je funkčná ako tento bike.

Z neplateného voľna nevyžijem.

Môžem si akurát nasadiť rúško a pokúsiť sa podať v práci minimálne 75%-ný výkon.

A ak mi bude horšie, tak tam aj skolabovať. Veď právo na čokoľvek je len ilúzia.

Ilustračné foto: autorka