Pandémia nás obrala o istoty doterajšieho života. Všetci sme boli hodení do vody, v ktorej sa len učíme plávať. Ondrej Kalamár vám v tejto knižke predvedie, ako sa dokáže učiť za pochodu a prakticky „variť aj z vody“.
Čím viacej kníh zo súčasnej literárnej scény si prečítate, tým viac vás to utvrdí v presvedčení, aký je tento náš slovenský literárny svet malý a ako sa pravidelne opakujú prakticky rovnaké mená. Bančej,Kuglerová…
Maroš Bančej sa okrem samotného písania venoval aj podporovaniu diel ostatných. A je potešujúce, že sem patrí aj dielo Ondreja Kalamára. A Zuzana Kuglerová, ako pri mnohých ďalších knihách, aj ku tejto prispela anotáciou, vcelku trefnou. Zuzka opisuje dvojknihu Ondreja Kalamára: Pivo u Chárona***Voda, ktorej nikto neveril, ako hamburger. A tiež pamätník priateľstva.
A s jej postrehmi sa dá len súhlasiť. Ondrej Kalamár opísal a nafilmoval príbeh priateľstva: seba a Joža Urbana. Na začiatku bola útla knižka v mäkkej väzbe. Z tej sa po mnohých peripetiách stal scenár a film, aby to Kalamár zaklincoval literatúrou faktu o príbehu neobyčajného zrodu filmu.
Na pomyselnej literárnej mape si nájdite mesto Zvolen. Sem sa úspešný literát, bývalý riaditeľ Bibiany a textár Jozef Urban nasťahoval, aby začal nový život.
Oženil sa, našiel si prácu v reklamnom štúdiu a nevyhnutné cestovanie do Bratislavy plus láska k poézii ho spojili s Ondrejom Kalamárom.
Toto priateľstvo je neobyčajné a dojímavé. Ide o vzácne literárne priateľstvo začínajúceho Ondra a úspešného Joža – abstinenta a alkoholika. Jožo, aj keď velikán a obrovský talent, no ničí si zdravie aj samotné manželstvo neustálym pitím. A akýmsi symbolom, že to s pitím naozaj preháňal, je fakt že prepil aj svoj písací stroj. Akoby taxikár prepil svoje auto, či murár kelňu!
Obdivuhodný je však postoj samotného Kalamára. Jeho skromnosť a ľudskosť a tiež vnútorná sila s akou sa dokázal alkoholu úplne vzdať. Podľa vlastných slov Ondro zistil, že mu alkohol začína ničiť život a proste sa zaťal. Bez liečenia, bez doktora, proste si povedal NIE a ustál to. Navzdory tomu, že aj Jožo Urban a aj štáb s ktorým napokon tento pamätník natáčal, sa alkoholu nevyhýbali, skôr opak bol pravdou.
„Urbanovci získali dvojizbový byt na Námestí slobody pri mestskom úrade, presťahovali sa, narodila sa Kristínka a Jožo začal robiť pre Literárny týždenník. Kristínka priniesla novú radosť, motiváciu, inšpiráciu aj kus pohody do ich spolužitia.“ , píše Kalamár. Alkohol bol však silnejší a bol aj jedným z faktorov, ktoré zapríčinili Jožovu haváriu a predčasnú smrť tohto velikána, ktorého zrejme najviac preslávil text pre film Fontána pre Zuzanu: Voda, čo ma drží nad vodou.
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
Obyčajná knižka sa Ondrovi málila a tak išiel naproti svojmu veľkému snu: natočiť o Jožovi film. Ale aby tento film mal šancu vzniknúť, Kalamár musel siahnuť na samé dno svojich síl. Vyvinul až nadľudské úsilie, aby zohnal peniaze, našiel hercov, vybavil priestory na natáčanie…
A ako pekne opisuje, film akoby začal žiť vlastným životom. Lebo nič nebolo tak, ako si to spočiatku predstavoval. A s nulovými skúsenosťami sa napokon samotný Kalamár musel vrhnúť na písanie scenára aj do samotného natáčania, aby vo filme stvárnil sám seba, Jožovho Zvolenského kamaráta.
Postprodukcia je kapitola sama o sebe. Snáď ste zachytili aj v televíznych novinách, že dedičia Joža Urbana znemožnili aj plánovanú premiéru filmu kvôli dedičským právam na texty. Čo bolo o to smutnejšie, že herec stvárňujúci samotného Urbana – Roman Pomajbo mal po premiére sláviť svoju päťdesiatku, čím mu ju samozrejme značne pokazili.
Napokon však Kalamár túto misiu dotiahol do zdárneho konca. A po pominutí tejto mimoriadnej situácie sa môžeme tešiť na premietanie avizovaného filmu nad 15 rokov.
„-Klinček tiež dezinfikuje, ba aj znecitlivuje. Pamätáš sa na film Maratónec s Dustinom Hoffmanom? Tam ho akože Mengele mučil, rozvŕtal mu zub a potom mu dal naň klinčekový olej. Chceš klinček?
-A to čo sa s ním robí? To mám zjesť?
-Len ho v ústach cmúľaš, nejakých desať minút, a potom ho môžeš aj vypľuť. Ako chceš. Ja ho vždy požujem a zjem.“, radí Ondrej Oľge Záblackej. Za pokus to stojí, čo poviete?
Celá debata | RSS tejto debaty