Od minulého víkendu prichádza jedna fotka za druhou. Literárne stretnutie v Banskej Bystrici nám za dva dni dokázalo dať nespočet zážitkov. Skúsim pridať pár neokukaných záberov aj ja….+ zopár banálnych postrehov, čo mi utkveli v pamäti.
27.-28.8. Workshopy a Poetické nokturno
3.9. trojkrst kníh vydavateľstva Pars Artem (Majerník, Janebová, Janegová)
Plagát usporiadateľa.
Kristína Janegová bola aj v Bystrici, nocovali sme v jednom penzióne, zhodou okolností aj na rovnakej izbe. Jej najnovšiu zbierku som listovala tesne pred zaspávaním. Tlačiarenský škriatok jej zopakoval jednu vetu v medailóniku na zadnej strane prebalu. Mrzutosť, čo by sa nemala stávať, a predsa. Ilustrácia na obálke zaujala, tematicky je príbuzná obdobným zbierkam v ponuke.
No prečo som dala tak atypický názov blogu? V našom živote je plno rozhodnutí. A čím viac od života chceme, tým viac nám toho treba poriešiť, rozhodnúť, brať za svoje rozhodnutia plnú zodpovednosť. A ak aj takto verejne vystupujeme, o to ťažšie sa človeku pozerá aj do zrkadla. Verejné účinkovanie a dávanie vlastných myšlienok do pľacu sa automaticky rovná riziku, že si to každý vysvetlí po svojom.
„Viacerým sa to nebude páčiť, alebo im to pôjde aj na nervy. Ale ty si svojich čitateľov nájdeš.”, nejako takto by som parafrázovala slová Romana Buhoveckého, ktorý si v Banskej Bystrici našiel čas, aby sa opýtal, ako sa mám a ako vníma moje prozaické vstupy na blogu a fb.
Rovnako potešila aj Beáta Kuracinová, ktorá mi prisúdila pohotovosť, aká jej v kritických situáciách údajne chýba. No z mojej strany to bol skôr reflex, ktorý mi našepkával, ako a na čo mám reagovať.
Najväčším pozitívom takýchto stretnutí je spätná väzba. Hlavne v mojom prípade, kedy som po X rokoch písania začala mať mučivý pocit, že strácam niť a topím sa v prázdnote.
Rovnice života sa na nás sypú, treba byť ustavične pripravený, koncentrovaný, či aspoň nenechať sa zomlieť mlynčekom každodenných starostí.
Potešila ma cesta, na akú nastúpila Bea Hric Swetlunka. Šťastná čerstvá stará mama, hrdo ukazujúca zábery svojho vnúčatka. S parádnym účesom, ktorý dobre vyznie na pódiu aj fotografiách. Vyrovnaná so životom aj so svojou poetickou cestou.
Bea Hric Swetlunka má už s prezentáciou svojej poézie bohaté skúsenosti.
Sklz skrz večeru
Tri worskopy za sebou prebiehali v rovnakej zasadačke svižne za sebou. Pri tej tretej sa nám vlastne ani nikomu nechcelo odísť na večeru. Každý by si rád vypočul komentáre Jána Tazberíka k poézii až do konca.
Delenie večere na dve etapy nebolo nevyhnutne nutné. Jedáleň bola dostatočne veľká pre všetkých. Problémom bolo skôr čakanie na čašníčky plus na prípravu jedla, keďže všetci sme si poobjednávali niečo úplne iné.
Nástojčivé telefonáty a váhanie zabaliť/nezabaliť večeru boli predzvesťou cca polhodinového meškania.
Pritom Pizzeria Olivo bola bola vcelku dobrá voľba, výdatné jedlá, blízko Štátnej vedeckej knižnice, kde sme celý deň trávili.
V pizzerii zľava Peter Juščák, Zuzka Kuglerová, Ondrej Kalamár a Alois Marhoul.
Do budúcna však bude treba rátať s časovou rezervou, prípadne zrýchliť chod. Ono najesť sa po dlhom dni je fajn, no nechať na seba čakať už až tak nie.
Byť len malým kolieskom v súkolí je pozitívna úloha. Učí človeka pokore, dáva šancu sledovať, ako sa našim poetom a literátom darí presadiť sa.
Moje úlohy sú kvázi jednoduché. Sprevádzam hostí, strážim knihy. Zároveň vystupujem,fotím…..snažím sa vnímať, pozitívne reagovať….
Penzión šitý na mieru
Drobná recepcia pôsobila primalá na workshop aj zábavu. No spojené stoly to predsa len dokázali. Vošiel sa každý, kto mal záujem si ešte kúsok posedieť, zaspievať. Niečoho vypiť, zamlsať. Na ďalší deň vypočuť ďalšie indície, ako na realistický román v podaní Petra Juščáka.
Beáta Kuracinová s gitarou rozveselila a zabavila literátov.
Pri raňajkách v štýle švédskych stolov došla akurát káva. Personál však zafungoval ako dobre naolejovaný stroj a problém sa podarilo v dohľadnom čase vyriešiť.
Nechodievam do penziónov nejako často. Tento bol len tak tak. Každému na mieru. Jedno aj dvojlôžkové, troj aj štvor + prístelka pre každý prípad. Penzión rodinného typu. Zišiel by sa kľúčik pre každého. Takto sme si museli jediný kľúčik strážiť celé osadenstvo izby.
Príjazdová cesta má spád, interiér však pôsobí vcelku novo a čisto. Jediná noc končí v pohode. Bea pomohla meditáciou, spánok je prirodzenou, obnovujúcou bodkou za pestrým dlhým dňom.
Zahraniční hostia posúvajú level
Počuť naživo bulharčinu sa človeku málokedy zadarí. No Dimana Ivanová prekvapila nielen tým. Jej milý zjav a mediteránny štýl z nej robí nevšednú spoločníčku. Ochotnú podeliť sa o svoje nevšedné pohľady a zážitky.
Subjektívne je toho šialene veľa. Témy Gulagu a Holocaustu sú ťažké, hoc autor krásne prezentuje svoju detailnú a do hĺbky siahajúcu prácu pri zbere aj spracúvaní informácií.
Na záver ostáva halda fotografií, spomienok a pocit, že si sa postupom času stala súčasťou literárnej obce. Že sa vzájomne vídame, vnímame. Nie sme za svojimi textovými editormi každý sám.
Fotografie: autor
Celá debata | RSS tejto debaty