Knižná mapa

Vždy ma dokáže nadchnúť, ak v správach reční môj priateľ, či známy. Volala by som svojich blížnych nadšene k obrazovke so slovami „Aha, to je môj priateľ! My spolu komunikujeme!“, no oni akosi nechápu moje nadšenie. Kuknú zbežne a message ich ani nezaujíma.

Tak sa dnes pochválim aspoň vám. Je to ako refresch. Ísť okolo a nijako nevnímať, až to človeku dôjde a má taký úžasný pocit, akoby objavil Ameriku.

No teda: včera začala Bibliotéka. Až do nedele sú na pláne besedy vysielané slovenskou televíziou, veľtrh kníh spojený s výstavou fosílií a minerálov.

A vďaka rozľahlosti samotnej Incheba Expo arény si medzi predajnými stánkami našli svoje miesto aj predajcovia obrazov, krojov, zdravotníckych pomôcok a iných vychytávok.

Incheba leží pri Moste SNP na strane Petržalky.

Režim vstupu je OTP, teda návštevník sa pri vstupe preukazuje akýmsi, vlastne akýmkoľvek potvrdením o bezinfekčnosti.

Žiadne hostesky ani prospekty ma pri vstupe nečakali a samotné predajné stanovištia lákali na prechádzku a prezeranie všetkého vyššie spomenutého.

Podstatná správa bude, že prineste si hotovosť. Nenatrafila som na stánky, kde by brali kartu, ani mi opýtaní neporadili, kde by som našla najbližší bankomat.

Chvíľu som si chcela kúpiť svetlomodré korále od akejsi indickej rodiny. Postupne som objavila, že nijako nerozumejú po slovensky, jeden kúsok som síce takmer dostala, no nemalo to to tradičné európske zapínanie a pri priložení na krk som mala pocit, že sa počas toho viazania zaškrtím.

-Too schort! – komentovala som ospravedlňujúc sa po anglicky, snáď aspoň tej reči rozumejú.

Našla som aj množstvo žraločích zubov, fosílií a starých kníh.

Samotná Bibliotéka dokázala prvotných návštevníkov vyslovene sklamať.

Najväčší hráči sa totiž nezúčastnili a tak boli návštevníci odkázaní na poznávanie malých, málo známych vydavateľstiev, zahraničných vydavateľov, či vedeckých spoločností.

Odchádzala som s drobnými náušničkami, vlastne dosť sklamaná. V čase mojej návštevy neboli rozhovory s autormi, nebol tam štáb STV a žiadne veľké mená človek neobjavil.

Zázračne som sa však už na odchode obzrela, aby som zbadala na stene vysokú nástenku.

Na moju veľkú radosť tam bol podrobný rozpis programu na celé štyri dni.

Niežeby som mala možnosť, predĺžený víkend trávim prácou vo veľkom kníhkupectve, kde jediná predajňa ponúka viac kníh, než celá tá výstava.

Stiffel v úzkej skupine prezentovaných autorov…

Ale…..zo sobotňajšej diskusie vyskočilo meno Tono Stiffel.

Bežím nazad, hľadám Hydru, pýtam sa na Tóna a zrazu som opäť nadšená.

No nie je to zázrak, po dlhých rokoch poznať spolužiaka z univerzity a práve takto?

Dlhé roky sme ani nevedeli o sebe, naše životy sa vyvíjali paralelne len akosi obdobne.

Obaja sme si založili rodinu, obaja sme oslovili jedno z menších vydavateľstiev a obaja aktuálne pracujeme na svojej knižnej tvorbe.

Som z toho unesená, pátram po nejakých fotografiách na sieti a je to naozaj on. Dokonca aj starne do krásy.

Onoho času sme spolu viedli siahodlhé hovory.

Nahral mi pásku s akousi meditačnou hudbou. A venoval jeden vlastnoručne zhotovený obraz. Bola to síce len kresba s cerzkou, ktorú vymaľoval „práškovou technikou“. Takto vzletne totiž nazýval strúhaný prach získaný z farbičiek.

Už ani vtedy som nechápala to jeho nadšenie pre scifi.

Už aj vtedy písal a sníval o akejsi hviezdnej bráne…..o tvare akéhosi oblúka s pevnými podstavcami, no v strede hore už len s letmým dotykom. To bolo námetom aj darovaného obrazu.

Vľavo pri vchode prezentovala Hydra.

A práve tá vízia sa mi zdraví aj z plagátu! S ozdobne napísaným menom Anton Stiffel. Som nadšená aj sklamaná zároveň. Chvíľu som váhala, či si jeho životné dielo kúpiť, no mňa to sci-fi nikdy nebralo. Ani pred desaťročiami, ani teraz.

JA som ho chcela len vidieť, zažiť na besede, presvedčiť sa ako sa mu darí…lebo podľa doterajších indícií sa mu darí naozaj skvele.

No ale on prichádzal z práce…a ja odchádzam do práce..a tak sa len bolestne míňame. Tak veľa šťastia Tono, snáď ho objavím aspoň v archíve RTVS.

Fotografie: autorka