Knižná mapa

Tento divoký román  o mafii na východnom Slovensku som dostala od priateľky, ktorá by sa rada dočítala aj pár slov porovnania. 

Ja som o Dostojevskom už písala aj v minulom blogu. A jemu sa súčasná literatúra jednoducho nepriblíži.

Ak by Dostojevskij žil v súčasnosti, zrejme by naňho aj samotné vydavateľstvá tlačili, nech aspoň tretinu toho textu zredukuje. Argumentovali by, že čitatelia už nie sú natoľko nároční, že cena papiera rastie  a vôbec, že to ani v redakcii nemá kto čítať a robiť k tomu korekcie.

A pritom Árpád Soltész prakticky tiež prichádza so svojím – naším- východoslovenským Zločinom a trestom.

Nedáva však do toho psychológiu, aká je v Dostojevského knihách samozrejmosťou. Zločinu je naopak extrémne veľa a ten trest? Pre mňa autor na záver svojho románu jednoducho uletel na krídlach vlastnej fantázie.

Divoká story o organizovanom zločine.

Ja som komentátora a glosátora Šoltésza doteraz moc v láske nemala. Urážali ma jeho slová o akejsi bielej spodine aj jeho drsné vyjadrenia, akými označuje Maďarsko za fašistický štát. A už len ten luxus, že niekoho platia za vyjadrovanie názoru, pritom masy ďalších nielenže neplatia, ale ich názory ani neumožňujú publikovať. Proste nemám rada nespravodlivosť, nafúkanosť, aroganciu.

Naproti tomu Mäso je celkom fajn. Je to také naše. Také to mafstory. Po prevrate sa organizovaný zločin rozmohol ako rakovina. Soltész pracuje väčšinou s fiktívnymi postavami, no nájdeme tu odkazy na Černáka, či Holuba. Aj postavu Generála. Žeby toho? Autor nekonkretizuje, no Generál je namočený v korupcii a špine, v stoke prevádzačov cez Ukrajinskú hranicu, skorumpovaných policajtov, advokátov, sudcov. Väčších aj menších grázlov. A špinavú hru s objednávkami na vraždu hrá aj SIS, ktorých autor eufemicky volá trojpísmenkoví.

Soltész sa ukázal, že mu tá stoka nie je cudzia a neštíti sa ani expresívnych výrazov.

Hlavných hrdinov je viac. Najpozitívnejšou je asi investigatívny novinár, do ktorého zrejme autor premietol sám seba. Pali Schlesinger sa nespolieha na sterilné bájky policajných hovorcov, ale má pár dobrých kontaktov aj medzi policajtmi, či siskármi. Chodí za bezdomovcami a kurvami. Bojuje perom a ide s kožou na trh v malej smiešnej lentilke – autíčku, čo každý pozná a občas sa v ňom nedá vyjsť ani z domu,

Do story sa nám zapletá ukrajinská mafia aj početná rómska komunita.

Ostávame na pôde realizmu a tak sú tu cigáni a gádžovia, degeši a kurvy, proste celá stoka v plnej paráde. Najviac ma baví to nárečie. Kto raz prišiel z východu, tak to srdce tam stále bude mať.

Keďže som posledné mesiace išla vyslovene po krimi tematike, tak ma tá téma aj dej baví. Mňa by naopak, ubíjalo čítať nejaké precitlivelé ženské romány.

No ale nie je to nič pre slabé žalúdky.

Posúďte už len z rozhovoru obeť-novinár:

„Chcem to.“

Aj keď hovorí strašné veci.

„Chcem, aby tú zasratú cigánsku špinu jebali v base do riti a potom jej strkali tie svoje zasraté vtáky do huby.“

Miko pozerá, či sa Schlesinger konečne prebral. Po tom, čo sa dievča spamätalo z prvého šoku, začalo mať agresívne prejavy. Oni s Valentom a Kováčom to už videli. Bodnárová asi nie, lebo sa doslova rozplakala a ušla z obývačky.

„Nika,“ ozval sa Bodnár utrápeným hlasom. „Nehovor tak pred mamou. “

„Prečo? Aby náhodou nemusela rozmýšľať nad tým, čo robili oni mne?“

Ináč, nedávno premietali pod holým nebom film s podobnou tematikou. Tiež tam boli prevádzači a Generál a rozvrátená rodina.

Ja som túto knihu zožrala za pár dní. A ak máte radi krimi a príbehy o mafii, tak vás má potenciál zaujať.

Aj keď otázka toho Generála sa vám možno nebude páčiť. Ľudia sa okolo tragicky zosnulého generála dosť veľa hádajú. A celkovo okolo toho „zosnovania zločineckej skupiny“ je teraz veľké haló. No a autor sa práve preto poistil. Hovorí síce o všetkom, no väčšina mien vám veľa nenašepká.

Foto: autorka