Knižná mapa

Dva filmy o dvoch ženách, ktoré zomreli mladé.

Smrť je téma, na ktorú nechceme moc myslieť, ani sa o nej moc zhovárať.

Memento Mori mnohým veľa nehovorí.

Možno som výnimka, že mám od detstva blízky vzťah k cintorínom, že som bola na množstve pohrebov a že na ten koniec proste myslím.

Aj bežne, aj pri banálnej návšteve banky.

Ak už mám byť pri tom, ako manželovi otvárame nový produkt v banke, tak chcem mať ošetrený aj prípad, že by môj muž zomrel.

Bankár je mladý, ani môj muž nedošiel o barlách, ani ja s chodítkami.

Sme ešte relatívne mladí.

Bankár nám samozrejme vychádza v ústrety, o chvíľu však už protestuje: „Načo sa vlastne bavíme o smrti?“

Akoby všetci mali umrieť starí a so šedinami.

Akoby sme si zatvárali oči, že nie vždy je to tak.

Vlastne je nespočet prípadov, kedy to tak nie je. Kedy sa toho zaslúženého odpočinku už nedožijeme.

A tak baletka umiera priamo na pódiu, futbalista priamo na trávniku, či pornoherečka kolabuje priamo na pľaci.

Jej telo je nový film, čo práve beží v kinách.

https://www.cine-max.sk/filmy/film/jej-telo

Takže sorry všetkým mojím čitateľom, že už proste viete, že zomrie mladá.

Videlo som na film jednu video-recenziu, podľa mňa za nula bodov.

Tomu chlapíkovi vadilo, že Andreu Absolonovú hrala slovenská herečka. No ani si nebol schopný zapamätať, že tá pornoherečka sa volala Andrea a nie Monika, či nejako ináč.

Jeho protesty vnímam ako čisto šovinistické. A to jeho rýchlo odbité hodnotenie na „Nelíbí se mi to“ má asi takú váhu, ako hodnotenie ktoréhokoľvek loosera zo Servítky.

Proste recenziu zabiť tromi vetami je totálne mimo misu.

Sú potom aj samozrejme komplexnejšie hodnotenia, ktoré už chápu, že ten príbeh je minimálne hodný sfilmovania. No tým ľuďom tam chýba nejaké emočné plus. Netuším čo tam ešte chceli mať. Či 15 minút umierania v pekelných mukách, alebo čo by vlastne uspokojilo tie ich chuťové poháriky, no vlastne ma to ani moc netrápi.

Treba si proste uvedomiť, že ten film vznikol aj s podporou slovenských peňazí a áno, hrajú tam aj slovenské herečky.

Za mňa je úžasná Zuzana Mauréry v úlohe matky. 

Videli sme ten film v kine a dcéra mi viackrát zopakovala, že tá matka je presne ako ja.

Presne tie rozlietané hnedé vlasy, tá kus silnejšia postava, presne tá radosť tešiť sa aj z maličkostí.

A aj tá istá urputná snaha držať rodinu pokope.

Nielen kým je všetko ideálne, aj v opačných prípadoch, keď sa nám všetko rúca, keď si ani sestra so sestrou nerozumie.

Z môjho pohľľadu filmári urobili kus dobrej roboty. Už len samotné zozbieranie dostatočného množstva biografického materiálu je obrovský výkon, čo ako človek, čo sa dlhé roky venoval spravodajstvu dôverne poznám.

Páči sa mi, že aj pornoherečku vnímame ako človeka, nielen ako objekt.

Som rada, že ukazujeme tie rozdiely medzi sestrami aj všetky tie krízy, akými si rodina prechádza.

A teší ma, že aj keď sa táto filmová rodinka v mnohom nezhodne, v tých najťažších chvíľach sú predsa len schopní držať sa pokope a ťahať za jeden povraz.

RTVS vysielalo v slovenskom dabingu holandský film Kúsok môjho srdca.

https://www.google.com/search?q=piece+of+my+heart+film&oq=piece+of+my&gs_lcrp=EgZjaHJvbWUqBwgFEAAYgAQyBggAEEUYOTIHCAEQLhiABDIHCAIQLhiABDIHCAMQABiABDIHCAQQABiABDIHCAUQABiABDIHCAYQABiABDIGCAcQRRg80gEJMjI3OTFqMGo3qAIAsAIA&sourceid=chrome&ie=UTF-8#fpstate=ive&vld=cid:28d394bd,vid:t9OJTJNwzbg,st:0

O mladej baletke, čo trpí anorexiou a stále vyššie nároky hviezdy národného baletu rieši alkoholom a drogami.

Skvelým protikladom je jej kamarátka Irma.

Ďalší film podľa skutočnej udalosti.

Zase len kúsok histórie pretavený na plátno.

Krásna a talentovaná baletka všetkými seba deštrukčnými sklonmi.

S dôrazom na priateľstvo.

Otázne je len, načo si vytvárame takéto jasne žiariace hviezdy, ak ich vlastným obdivom a nárokmi vlastne ničíme.

No a veľkou otázkou je aj prečo nám pánbožko vymeral takýto nerovný čas, že niektorí tu s nami ostávajú aj desaťročia po stovke a niektorí sa nedožijú ani 30? či ani 50?

Koľko je veľa a koľko je málo?

A hlavne by sme si mali uvedomiť, že každý jeden deň by sme mali prežiť naplno. Vlastne aj práve pre to, že nikto nám negarantuje, či tu ešte pobudneme desiatky rokov, alebo už iba desiatky hodín.

Osobne prežívam náročné chvíle. Moja jediná sestra umrela náhle a nečakane vo veku 47 rokov.

Je to ešte príliš čerstvé. No v spomienkach je tu so mnou stále.

A len čo som vstúpila do tých útrob kina, hneď mi hlavou blyslo, ako sme v kine boli aj spoločne.

A ako sme boli rady, že sme do toho kina šli.