Knižná mapa

Životopisný film režiséra Petra Bebjaka mal premiéru na filmovom festivale v Karlových Varoch. Následne putoval do našich najväčších amfiteátrov, kde mu predchádzal aj koncert Duchoňových najväčších hitov až dorazil do slovenských kín a zrazu je ho plný internet.

Naši českí bratia sú v podstate radi a nadšení. Oni sa tešia hlavne zo stvárnenia Karla Gotta. Aj keď vnímajú, že je skôr groteskné, no predsa len zachytáva tie hlavné črty ako zamatový hlas božského Káju, či húfy fanyniek.

Rovnako skratkovito ale trefne vyznieva z filmu Eva Máziková.

Naopak, slovenskí diváci sú z veľkej časti sklamaní.

Zúfalá recenzia Pavla Hiraxa Baričáka sa dostala dokonca aj na dvojstranu denníka Plus 1 deň.

Nezaostávajú ani politici a pridáva sa aj bežný ľud. Sklamanie šíria dokonca aj takí, čo film nevideli a k hejterom režiséra Bebjaka sa pridávajú aj ľudia, ktorým meno Bebjak doteraz nič nehovorilo. Pochytili totiž informáciu, že „Bebjak Duchoňa nemal rád“ a tak to rozhorčene opakujú do omrzenia.

Čítala som tú Hiraxovu recenziu aj dvakrát. Aj kopu komentárov. Aj rozhovor s režisérom Bebjakom. A zrejme by som to nezjednodušovala na vágne „nemal ho rád“.

Z dostupných informácií mám dojem, že Bebjak je ideológ, progresívne orientovaný. Nemal rád minulý režim, nemal rád to prispôsobenie sa režimu.

Aj preto sa snažil do filmu prepašovať aspoň niiečo z toho svojho svetonázoru. A vidí v tom aj paralelu so súčasnosťou, že aj mnohí teraz žijeme ako ten Duchoň, plávame s prúdom, nepriečime sa politickým mocnárom, snažíme sa iba prežiť zo dňa na deň, rozprávame krátke vtipy a ládujeme sa alkoholom.

A Hirax? Svojím spôsobom je tiež ideológ. Akýsi mág pre mňa až toxickej pozitivity. Chýba mu Karčiho svetlá stránka. Nevadí, že Duchoň sa v 35-ich upil k smrti, aj tak vám vadí ten alkohol vo filme, snažíte sa hľadať to dobro a pozitivitu a všetku tú závislosť by ste najradšej vyhodili do najbližšieho odpadkového koša.

Retro vizuál

Žijeme piaty rok v Bartislave a pomaly poznávame tie tradičné malé staré mestské kiná. Duchoňa sme si pozreli v kine Nostalgia.

Vrátiac sa k Hiraxovi a Bebjakovi, porovnávala som náš vek, sme všetci zhruba rovesníci. Vo veku v ktorom by nám Duchoň mohol byť otcom. Bebjak spomína, že ako dieťa Duchoňa stretol. Hirax nespomína ani to. Potom skade môže rozprávať o pozitívach človeka, ktorého nikdy nevidel, kde sa nestretol ani s jeho najbližšími? Len tak? Lebo si potrebujete kadečo domýšľať?

Čierne kroniky sú plné úžasných, skvelých, fantastických ľudí. Na Slovensku radi rozprávame v superlatívoch. Radi si veci idealizujeme, o tom zlom mlčíme a to dobré sa snažíme zväčšiť Ad Absurdum. Problémom Bebjaka je, že na tento sebaklam nenastúpil.

Na rozdiel od mnohých jeho hlučných kritikov si aspoň dal tú námahu, že spravil nejaký ten prieskum a ako prvý prináša o tejto hudobnej legende film.

Vadí mi nízky rozpočet

Zvláštne, že toto napríklad nikto z divákov nespomína, no mne to vyslovene klalo oči. Že už hocijakú dementnú reality show sme schopní nahrať na exkluzívnych zahraničných detináciách a tuná? Produkcia pána Bebjaka sa pokúsila o nemožné, celý svet narvať do bratislavského štúdia. Pritom Duchoň spieval na lodi, lietadlom prebrázdil celú planétu, bol v Kube aj v Japonsku.

No my pre nedostatok prostriedkov nevidíme žiadnu reálnu loď ani lietadlo, ani cudzinu ani more….

Jeidné, čím potešil naše divácke oko, sú retro scenérie, staré socialistické kulturáky, retro handry a bytové zariadenie.

Nechýbajú páni súdruhovia, nočné bary, notoricky známi herci ako Imro z paneláka, či Juraj Bača v úlohe komunistického pohlavára.

Ukážka závislosti na alkohole ako z učebnice

Dlho som premýšľala, čo tým všetkým tak moc vadí. Až som prišla na to, že chceli byť jednoducho hrdí. Chceli v tom Duchoňovi vidieť ikonu a génia a poloboha. Chceli si ho pripnúť na vlajku národnej hrdosti a toto s touto postavou v tomto stvárení proste nejde.

Zas som len outsider, nezdieľam sklamanie Bebjakovo, ani Hiraxovo. Nemala som od filmu žiadne očakávania. Alebo ak aj mala, tak celkom inšie, než tie vaše.

Vždy som mala rada tie Duchoňove hity. Počúvali sme si ich v podaní Duchoňových nasledovníkov. V dolinách som počula azda aj stokrát. Lebo je to krásna pieseň, úžasná melódia, skvelý hlas. Aj keď text číry sebaklam. Čím viacej som nad tým premýšľala, tým hlbší mám dojem, že žiadne takéto doliny s otvorenými bránami a s ľuďmi so srdcom na dlani proste nie sú.

Hiraxovi chýbala pozitivita, môjmu manželovi chýbalo viacej scén o tej radosti a užívaní si života, mne chýbali veľkolepejšie scenérie.

Ale tú závislosť, aj tú premenu, ako sa z mladého chalana mení na opuchnutého chlapa, čo ledva vládze stáť na nohách, to podľa mňa zvládol Bebjak na jednotku.

A zase len, zrejme je chyba v samotnom divákovi, že ak si teda on sám za celý ten rok nedá ani kvapôčku alkoholu, zrejme ani netuší, čo to tá závislosť vlastne je, tak mu to kole oči.

Alebo naopak, veselo hrá „slovenskú hádzanú“ a každému hučí, že „Dám si pohárik, čo je na tom zléééé????“, tak zase len si zakrýva ten človek tie oči pred realitou a nechce vidieť, kam až to môže dospieť, ako dokáže alkohol za pár rokov zdevalvovať telo aj myseľ.

Pritom Duchoň mal všetky okolnosti, ktoré ho zahnali práve k tomu tragickému koncu. Traumatické detstvo, otec alkoholik, zdedená závislosť, veľký zhon, tlak na výkon. Bez ručnej brzdy, bez autorít, ktoré by ho reálne dokázali zastaviť, usmerniť, je to ako jednosmerný lístok do pekla.

Vladislav Plevčík, doteraz v podstate neznámy herec, sa razom stal hviezdou a dostáva priestor vo všetkých dámskych magazínoch.

Skvelá voľby, dobré herecké výkony, dokonca aj humor bol v tom filme, aj irónia.

Záver vyznieva depresívne, no zase len, umrieť mladý, nie je žiadny dievčenský sen, to pozitívum by sme si museli vyslovene vymýšľať, domýšľať, bolo by to len znásilnením reality.

Páčili sa mi momenty, ktoré tiež všetci prechádzajú bez reakcie.

Ako čakal, na reakciu publika, ako sa trápil s tým momentom, kedy vstúpiť do hudobného podkladu.

Tu zase len platí to Slávikove „nevyskúšaš? nevieš!“. Mala som také spomienky, že niekedy zamlada som bola na kastingu na speváčku. A páni muzikanti boli milí a skúsení a spomínam ako ťažko je sa s nimi zladiť, lebo spievať bez podmazu a spievať s hudobníkmi je ako nebe a dudy.

Takže suma sumárum, my sme odchádzali z kina v pozitívnej nálade. Radi sme uspokojili zase ten náš spomienkový optimizmus a pripomenuli si najväčšie hity nezabudnuteľného Karola Duchoňa.

Fotografia: autorka