Knižná mapa

Réžia:  Sydney Pollack

Predloha:  Horace McCoy (kniha)

Obaja páni majú môj hlboký obdiv. McCoy za to, že túto životnú skúsenosť, ktorú videl na vlastné oči, pre nás zachytil a spravil tým nezabudnuteľnou a Pollack za to, že tú dovtedy takmer neznámu knihu takto bravúrne adaptoval. Jane Fonda zhmotnila frustrovanú Glóriu natoľko dokonale, že si vyslúžila chvály aj zo strany masy súčasných divákov. No a že jediný Oscar dostal Gig Young? No asi si ten film zaslúžil toho oveľa viac. Na druhej strane treba uznať, že Young sa presvedčivo zhostil úlohy bezškrupulózneho mediálneho mága, ktorý divákov presvedčí o čom len sám chce.

Že by to bol predobraz dnešných reality šou? Ja som v tom videla pokrytectvo a triky celého šoubiznisu. Tento film a hlavne moderátor a manažér v jednom mi pripomenuli film o manažérovi Elvisa Presleyho. Podobné zázemie, podobný mediálny guru, ktorý pozná obecenstvo ako vlastnú dlaň a píše rozprávky na každý deň. Manažér Presleyho používal špeciálny výraz „hóhányás“ – niečo ako hádzanie snehu, aby sa budila ilúzia sneženia. A používame v tejto súvislosti aj pojem „szemfényvesztés“ – niečo ako zaslepenie, ligot na balamutenie diváka.

Aj Pollack využíva žiaru reflektorov a hrané nadšenie moderátora Hurrá, hurrá.

Nechutný kolotoč, ktorý sa točí stále rýchlejšie a bezútešnejšie, Presley prepadol drogám, manželka ho opustila a on umrel v mladom veku.

Aj súťažiaci tejto novodobej reality šou sa nám ničia a umierajú pred očami.

Ľutujem tých pár nešťastníkov, ktorým film nič nepovedal, lebo mne toho povedal naozaj veľa. Dokázala som sa identifikovať s Jane Fonda a dokázala som aj rozpoznať množstvo drobných detailov, ktoré fungujú aj doteraz.

Ako sa niektorým šťastlivcom dostane tých pár minút slávy, či ako dokáže niekto úplne cudzí človeku fandiť a ty zrazu si s tým konfrontovaný a musíš si to v tej chvíli v tej hlave zrátať, že ako na to budeš reagovať.

No a všetkým tým notorickým kritikom, ktorí asi zbožňujú pľuvať na účastníkov a ich jedinou mantrou je fráza „vedeli, do čoho idú“, tak teda vážne? Henry išiel do súťaže zomrieť? A Glória išla stratiť posledné zvyšky ilúzií?

Pre mňa je tento film krásna paralela prakticky s celým životom. Ako berieme na seba priveľa, ako sa plahočíme a premáhame. Ako si nedokážeme nastaviť hranice. Ako slepo dôverujeme – veď predsa ten mediálny mág ich všetkých ubezpečoval, ako majú všetko pod kontrolou, ako je tam celý tím odborníkov a ako dobre bude o nich postarané.

Pre moje pozorné oko bola Glória od začiatku frustrovaná a skeptická. No ešte verila, že aspoň nejaké pravidlá platia. Ešte mala nejaké ideály, o ktoré postupne prišla. Takže ak si divák toto všetko neuvedomí, tak ani nepochopí, prečo chce ona napokon zomrieť. A páči sa mi aj postava Roberta, submisívny mladý muž, ktorý ani nechcel, ale ide, ktorý by ju nebol zabil, ale bolo mu jej ľúto. Veď kone sa taktiež strieľajú, ak raz padnú a už nevládzu ďalej fungovať. 

Divné je, že na koniec, keď ho brali, som si pomyslela, ako mu za tými mrežami bude lepšie ako na slobode. Aspoň nebude mrznúť a hladovať. Pripomenulo mi to zopár bezdomovcov, ktorí sa dopustili banálnych trestných činov. Porozbíjali výklady a čakali, kým si ich vezme hliadka, nech majú aspoň na pár dní tie štyri steny a nejakú stravu.

Pre mňa úchvatný psychologický film, krásne vystihnutie frustrácie aj depresie a hlavne mediálneho humbuku, kde nič nie je také, aké sa nás snažia presvedčiť.

No a ak je človek aspoň trochu ochotný uvažovať, tak azda pochopí, že rovnako ako účastníci, tak pochybili aj tí diváci, lační po biede a bolesti, či celá tá mašinéria, ktorá je schopná ryžovať na tejto mizérii.