Knižná mapa

Každú chvíľu je sviatok. SNP slávi úctyhodných 78 rokov, technický unikát – Most SNP slávil okrúhlu 50-ku a malé literárne združenie, ktorého aktivity sa ma viacmenej posledné roky dotýkali, slávi prvú päťročnicu.

Času je málo a práce vyše hlavy, tak o všetkom len krátko.

Na výročie SNP dávala STV historický film Kapitán Dabač. Krásne ilustroval rozdelenosť vtedajšej spoločnosti, kedy časť ľudí kolaborovala s fašizmom a tá druhá odvážne strieľala Nemcov a kopala zákopy. No aj početne kládla svoje ľudské životy.

A tohtoročné oslavy výročia nám ukázali, že aj naša spoločnosť je obdobne rozdelená.

Vládna garnitúra oslávila SNP bez účasti verejnosti, s vylúčením ruského a bieloruského veľvyslanca. Zároveň ocenili ukrajinského veľvyslanca. Naopak, Róbert Fico oslavoval na námestí práve s ruským a bieloruským veľvyslancom. Akosi som sa nedozvedela, či máme na slovensku aj čečenského veľvyslanca, lebo naše správy o tom mlčia. No bolo by zaujímavé sledovať, ako sa postavia práve k nemu.

Most SNP vyhlásili za stavbu storočia. Jej 50-te výročie uvedenia do prevádzky oslávili dvomi dňami osláv pre všetky vekové kategórie. Vrcholom programu bola laserová šou. Pri tejto príležitosti som mala možnosť vystúpiť do vyhliadkovej veže UFO a urobiť si nádherné snímky na celú Bratislavu. Zo zbúranej synagógy urobili hologram a pozostatky sa vystavujú už tri roky. Zbúraná Vydrica je aj po 50-tich rokoch iba stavenisko. Za celé desaťročia sa stihlo len to, že sa vypracovali ambiciózne projekty na výstavbu komplexu budov a spevňuje svah. Predstavitelia mesta mi nevedeli povedať, kedy budú naprojektované stavby aj reálne postavené. „To je otázka na developera. Ale stavia vo viacerých etapách a bolo potrebné stabilizovať svah,“ povedala Tatiana Kratochvílová.

Viac info o Moste a búraní v článku.

https://www.vasenoviny.sk/rss/link/2022/08/1097314/kraska-na-dunaji-slavi-50-ku-jej-minulost-poznacili-sramy/

A to literárne združenie v prvej päťročnici? Pars Artem založili traja ľudia. Básnik, aforista a rozprávkarka.

Mňa objavila rozprávkarka Zuzka Kuglerová ešte v počiatkoch ako s Jánom Tazberíkom a Ondrejom Kalamárom založili PA.

Pomáhala som Zuzke a Ondrejovi pri ich výjazdoch na východ. Organizovať besedy, stretnutia s deťmi v školách a detských domovoch.

Moja próza vyšla v Antológii Pars Artem a bola vlani ocenená druhým miestom v literárnej súťaži Pars Poetry. Samotnú súťaž sprevádzal festival a prechádzal premenami. Prvé kolo bolo putovné (Banská Bystrica – Zvolen – Kremnica), ďalšie kolá organizovali v Smolenickom zámku a tento rok to bolo celkom netradične v penzióne v Banskej Štiavnici. Medzi ocenenými bol 17-ročný mladík, sestry Ďurčové, či debutantka Danica Hrnčiarová Šišláková.

Moja kamarátka Martina K., ktorá má aj blog na Pravde a celkovo píše mne veľmi podobne, získala druhé miesto v kategórii próza.

No a taký môj malý osobný rekord. Po dvoch rokoch od kúpy som sa dokopala prečítať si historický román od Zuzky Kuglerovej.

Prvá časť historickej série.

Ponakupovala som si toho priveľa – z festivalov, výpredajov, aj som robila v kníhkupectve. A táto Popoluška si na mňa počkala – ako posledné dielo PA, čo som ešte mala u seba neprečítané. Od Zuzky som už čítala historickú knihu Čarodejnica z Petrovíc, či fantasy román Hawránok.  treba poznamenať, že Zuzka Kuglerová ostáva verná hlavne sebe samej. Zaujímavosťou je, že v každej z týchto troch kníh sa medzi hlavnými postavami ocitá mladá panna – zázračnica, kňažka, či čarodejnica. A pozoruhodný je aj Zuzkin systém práce, ako si v starých kronikách vypichne dva-tri strohé vety o nejakej významnej udalosti (upálenie, únos, vyvraždenie) a roztočí okolo toho celý kolotoč udalostí plný lásky, dobrodružstva aj mágie.

V knihe Rimanka a kvádsky kráľ mi práve tej mágie bolo už priveľa. Mladá Quatlda nielenže uctieva staré božstvá. Ona akosi permanentne vidí škriatkov a víly, ťahajú ju za vlasy, montujú sa do príbehu, ako v nejakom Disney filme. A najnepochopiteľnejší je rituál pochovávania zaživa. Quatalda ho absolvuje dobrovoľne a dvakrát? Aby sa spojila s vyššími silami? Ja som žiadne poznámky o mágii pochovávania zaživa nenašla. A netuším, či ju práve Kvádi aplikovali, alebo nie. V každom prípade toho rozprávkova je v tom príbehu celkom veľa a netuším, či si ľudia historické knihy kupujú práve kvôli takýmto fantasy prvkom. O neposlušných písmenkách, kedy raz čítame o provincii, o chvíľu už o provinincii a z Henaria je o chvíľu Henrario azda ozaj len stručne. Na to sú korektorky, aby sa takíto tlačiarenskí škriatkovia v knihách neobjavovali. Lebo kniha nie je denník, že zajtra si s ním vyleštíte okná. Tá kniha by nám mala ostať – v dokonalom stave – a snáď nás aj prežiť.

V každom prípade tá krvavá hostina, ktorá je ústredným motívom Rimanky, by potešila každého milovníka bulváru. A o to viacej, ak pochopí, že ten masaker v Brigetiu sa odohral oproti dnešnému Komárnu. Len niekoľko kilometrov od nás. Azda by stačilo nasadnúť do auta a vybrať sa za pozostatkami niekdajšieho Brigetia.

fotografia: autorka