Knižná mapa

Pamätáte ako to dakedy v Marci začalo s koronakrízou? Ako sa myslelo, že to cez leto prejde. Ako sa všetko presúvalo, že veď na to ešte bude kopa času, ale kedy?

Vtipné takto spätne je, že počas prvej vlny sme boli celí paralyzovaní, vyplašení a postavení pred absurdnú situáciu, ale v komentároch nás denne ubezpečovali, ako to všetko skvele zvládame. Ako je Slovensko vraj akousi jednotkou v boji proti pandémii. Pritom sme mali len šťastie začiatočníkov.

O to zúfalejšie vypálila druhá vlna, na ktorej sme, „my majstri“, parádne pohoreli. Staronová pandémia vládu aj ľud zaskočila, ako čosi, s čím si zrazu nevieme rady. Na čo údajne pomreli už stovky ľudí. …..no ešte veríte tej mediálnej masáži? Veríte, že bez pandémie by tu tí mŕtvi boli stále s nami? Že onko-pacienti by zázračne prežívali a seniori nad 70, či nad 80 by akýmsi majstrovským výkonom nášho skvelého zdravotníctva žili až do stovky, či 120?

Že na chrípku sa dá aj zomrieť, bolo jasné aj pred rokmi. To, že Covid v kombinácii s vysokým vekom a ťažkými diagnózami môže mať smrteľné následky, má byť zrazu dôvodom, aby sme de facto prestali normálne žiť? Aby sme sa pod rúškou strachu vzdali celého doterajšieho života? Ale dokedy? Kým neprehrmí druhá, tretia, desiata, dvadsiata vlna?

Chýbajú mi kvázi prozaické veci: čapované pivo v najbližšom bare, večera v reštaurácii, kino, divadlo, koncert….zájsť si niekedy počas voľna do kaderníctva a vyjsť odtiaľ omladená a vynovená….

Na fb sa niekto pýtal, ako označíte človeka, čo vykročí na ulicu bez rúška….vyjsť si na čerstvý vzduch, bez handry presiaknutej vlastným dychom…..pre mňa je to smäd po živote. Nostalgia za životom, aký nám vzali a my nemáme ani šajnu, kedy a či vôbec, nám ho ešte vrátia.

Ohľadom koronavírusu, testovania a očkovania sa už vytvárajú fámy….vraj to na nás prášia z lietadla a zámerne hubia obyvateľstvo. V stredoveku sa o more predpokladalo, že ho šíria traviči studní. A táto fáma viedla ku krvavým občianskym nepokojom.

Za chvíľu tu máme 17. November. Nežná revolúcia bola bojom-nebojom, divadelnou scénkou sprevádzajúcou dobrovoľný odchod komunistov, aby sa po prezlečení kabátov vrátili ešte bohatší a silnejší.

Teraz by sme mali za čo bojovať. Za slobodu nás jednotlivcov, za životy, a slobodnú voľbu, ktorú nám nenápadne pod zámienkou hroziacej nákazy vzali a nám zanechali akýsi minimálny manévrovací priestor: Z a Do práce. Ako škrečkom zavretým v akváriu, ktorým ponecháte jediné koliesko, aby si šliapali, veď aj tak nemajú kam.