Knižná mapa

Už mi doprala práčka, zamiesila som cesto na domáci chlieb a čakám, kým vykysne. Umyla som riady, medzi už umytými som našla jednu vidličku, čo nebola celkom dokonale umytá. Tak som ju umyla znova – bez kriku, plaču, vreskotu a všetkého, čoho sú reality šou plné…

Dosť mi vadí, že už nevidím ani lajky a tak často ani neviem, čo si o mnohých blogoch myslíte.

Možno z toho posledného máte iba nejaké zmiešané dojmy, že velebím mrazák a neviem variť. Pritom tematika reality šou je samozrejme oveľa hlbšia, než aby sa dala zadefinovať jedinou vetou.

Moje dievčatko sa z času na čas rozhodne nanovo zadefinovať svoj život. A tak som ju išla vyprevádzať k polnočnému rýchliku.

Večer pred desiatou sa MHD iba plnila a plnila. Nemými tvárami plnými odovzdanosti. V rukách mobily, nik sa s nikým nerozpráva, len ticho scrollujú v mobiloch. Aby zarezávali na nočných smenách, vyrábali podbehy, či blatníky, čo žiadnu citlivú dušu nedokáže vnútorne obohacovať, ani napĺňať.

Možno práve toto zúfalé prázdno až apatia sú dôvodom toho, že v reality šou hľadajú emócie, aké z ich životov zrejme vehementne chýbajú.

Aktuálne fičí Masterchef a účinkujúci v nich zažívajú emočnú horskú dráhu. Kričia, fičia, smejú sa aj plačú. Exteriérové výzvy sú plné kriku a rekvizít…

Ak by takto niekto jačal v panelákovom byte, už by dávno letel z nájmu, lebo susedia by sa hromadne a sústavne sťažovali.

No na šou nás práve takéto extrémy bavia. Obyčajná láska k jedlu je zdá sa naozaj zúfalo málo.

A možno na tom zlyhal aj Pohlreich. Darmo má rád dobré jedlo, darmo pozná rôzne techniky a gify, ak sa na to jeho účastníci šou nechytali. A potom som mala ako divák pocit, že tá šou ani nemá zmysel ….

A pritom Pohlreich v Prahe vedie trojo reštaurácií a zvažujú aj otvorenie cukrárne. Na vianočný trh nás prekvapil knižnou novinkou Na grilu a do tohto roku plánuje vydanie biografie aj kuchárky bez mäsa. Budú to zrejme zeleninové pokrmy, keďže sladké jedlá ako hlavné chody sám neuznáva.

V rozhovore zaujal svojím postojom k hejtu.

Samotný internet považuje za anonymnú masu a na nenávisť sa snaží nereagovať a neodpovedať. „Nenávidět je tak lehký!“, znie jeho rácio, ktoré ma inšpiruje. Nelipnúť na názoroch iných. Žiť si svoje sny čo najviac, ako to moje obmedzené podmienky dovoľujú.

To, že aj na Slovensku nám televízne obrazovky za najlepšie kuchára prezentujú Čecha, je už iná káva. Jarda Židek žije a pracuje v Bratislave.

Naučil sa viaceré slovenské slová, aby preklenul jazykové bariéry.

V šou Áno, šéfe! Je to práve on, kto precestoval Slovensko skrz-naskrz.

Je fajn vidieť jednotlivé mestá.

Je fajn spomenúť si na Turčianske Teplice s ich lacným hotelom a ohnivým mäsom, ktoré mi vlastne v čase toho detstva aj chutilo.

Vo Svätom Antone som sa zase stavila ešte z pionierskeho tábora.

No na Židekovi je najlepší ten ľudský prístup. Vníma jednotlivé štácie komplexne. Pomáha a radí ohľadom marketingu, nákupu surovín aj cenotvorby.

Učí kuchárov variť bez polotovarov, bez kečupu, horčice, či vegety.

A čuduj sa svete, tento prístup sa stretáva s úspechmi. Kuchári sa učia novému prístupu, majitelia začínajú redukovať menu a investujú do zariadenia.

Pozitívny prístup je odmeňovaný hviezdičkami a reštaurácie ani po roku nezľavujú z nastavených štandardov.

Nájde sa síce pár prevádzok, ktoré si tú hviezdu nevybojujú,. No je ich skutočne menšina.

Možno práve ten pokoj a pohoda, možno to, že už precestoval Slovensko skrz-naskrz a nič nové by už nevedel vykúzliť—no v každom prípade nastalo aj posledné natáčanie, veľká kontrola po roku, ktoré zakončil vlastným varením v štýle fine dining.

Po tejto relácii ešte mal Nebíčko v papuľke, kde varil sám na krásnych lokalitách a ďalej už naozaj neviem.

Asi bol príliš dobrý. Asi bolo málo kriku a plaču a tak ho ten šialený mediálny svet už moc nevyhľadáva.

V každom prípade bude fajn blúdiť po uliciach a pátrať, či po ňom niekde nejaké hviezdy ešte neostali.,